Rodili sme v Rakúsku

Autor: Hana Brňovjaková | 5.4.2011 o 15:02 | (upravené 5.4.2011 o 15:22) Karma článku: 11,44 | Prečítané:  7058x

Keď čítam fóra o pôrodoch v slovenských pôrodniciach a počúvam kamarátky, uvedomujem si, aký na naše pomery alternatívny pôrod sme to vlastne mali. Pritom sme chceli len zopár prirodzených vecí, ktoré ani nestoja veľa peňazí; možno skôr čas, ohľaduplnosť a otvorenú myseľ. Veď je to smiešnosmutné, že už vieme u nás zmeniť človeku tvár či pohlavie, a pôrodníctvo máme síce zrejme odborne slušné, ale z pohľadu rodičiek väčšinou nepohodlné, stresujúce, zastaralé a často zbytočne bolestivé. Snáď sa aj naši pôrodníci naučia týchto pár jemnôstok, keď ich mamičky začnú vyžadovať – ja sa na to pri ďalšom pôrode jednoznačne chystám. Takže takto to bolo:

Zo zoznamu pôrodníc v rádiuse 200km od Bratislavy sme si vybrali Hainburg: moderná Štiavnica je trošku ďaleko a nerobia epidurál; Česi tiež ďaleko, ktovie či by sme stihli; Ružinov, Antolská a Kramáre ani zďaleka neboli ochotní vyjsť v ústrety nášmu pôrodnému plánu (to je také lajstro, na ktoré sa na Slovensku väčšinou s nedôverou fľochne, predtým ako sa vyšmarí do koša, v lepšom prípade sa nad ním zdravotnícky pracovník škodoradostne či pohŕdavo pousmeje). Prezistili sme si tamojšie pomery a začala som chodiť k slovenskému gynekológovi tesne za hranicami, aby som mohla rodiť v nemocnici ako samoplatca.

Pred pôrodom sme si zašli na obhliadku pôrodnice, kde nás privítal primár, povedal o alternatívach, ktoré sú k dispozícii (vrátane pôrodu do vody, ambulantného pôrodu, pôrodu na stoličke) a možnostiach hospitalizácie; potom nás Hebammen (pôrodné babice) previedli priestormi, ktoré boli čisté, príjemné a nikto v nich práve nerodil (Ok, u nás sa rodí veľa, treba to bať do úvahy a tak, ale neverím, že priestor na zlepšenie je taký malý, aké zlé to je.). Boli strašne milé, ľudia sa veľa pýtali (napríklad aj, či si budú môcť zobrať domov placentu a zasadiť na nej v záhrade pre bábätko strom :-)) a nikto na nich neštekal; cítili sme sa tam veľmi dobre.

Deň pred termínom o jednej v noci mi praskla voda a leteli sme do pôrodnice. Hebamme ma vyšetrila a poslala nás aj s mužom do relaxovej izbičky, kde sme boli skoro celý čas pred pôrodom, t.j. asi 15 hodín. Písali sme správy rodine, bavili sa, prechádzali a tak. Kontrakcie mi začali silnieť až okolo 6 ráno; (poľský) lekár, ktorý prišiel do služby, ma opäť vyšetril a čakali sme, kým bolesti zosilnejú a začnem sa otvárať (t.j. žiadne vyvolávačky, nechali prírodu robiť si svoje). Bolesti začínali byť pozvoľna nepríjemné, ale muž ma masíroval ako sme sa naučili na predpôrodnej príprave a do poludnia sme to zvládali dosť spoko. Okolo obeda už som začala zvažovať teplú sprchu (v Relaxraume bola veľká perličková vaňa), ale bola som už otvorená na 4 prsty, čo znamenalo fantastický, oslobodzujúci, milovaný epidurál; stihli mi dať dve dávky a našťastie som sa neprestala otvárať , takže okolo 5 poobede ma previezli na pôrodnú sálu. To už mi epidurál neúčinkoval, takže bolelo dosť a tlačenie bolo ozaj nepríjemné (na poslednú polhodinu mi dali infúziou oxytocín, aby dieťatko rýchlejšie vyšlo; keby som nechcela, nedajú, ale už som chcela), ale bola som našlapaná hormónmi a všetci boli tak strašne nápomocní (Hebamme mi celý čas opakovala, ako super to robím, že som skvelá a že to už o chvíľu bude), že som sa ani nestihla veľmi ľutovať :-). Polohu pri tlačení som riešiť nestihla - chcela som predtým kľačať ale aj ležanie na mňa bolo dosť :-). Lekár usúdil, že hrozí natrhnutie hrádze 3. až 4. stupňa, naviac bábätku slabli ozvy, takže sme sa dohodli, že spraví nástrih (preventívny som nechcela) a v lokálnej anestéze aj strihol, aj zašil, takže nič nebolelo.

Keď sa synček narodil, len ho vreštiaceho trošku utreli, porátali prsty a hneď mi ho dali na hruď, nech sa prvý krát prisaje a poľúbi s maminkou zvonka – žiadne umývanie, meranie a vôbec veci, ktoré sú asi menej dôležité ako tá láska :-). Po asi polhodine (ale neviem presne, možno to bola aj hodina, bola som úplne v nirváne) ho priamo pri nás na sále umyli, zmerali a dali naspäť mame a ocovi, a previezli nás na izbu. Boli sme v nemocnici 3 noci a mali sme izbičku sami traja, to bolo skvelé. Dieťatko nám brali len ráno na polhodinu na umytie, inak sme boli stále spolu; na sestričku bolo možno nonstop zazvoniť.

Jediné negatívum, ktoré sme zaznamenali (samozrejme, okrem dosť vysokej ceny, keďže v Rakúsku nie som poistená, a následného papierovania u nás doma), bolo trochu zanedbané laktačné poradenstvo – sestričky sa síce snažili, ale očividne čerpali skôr z vlastných skúseností ako z odborných poznatkov, lebo nám hovorili každá iné. Neva, lebo doma nás potom navštívila slovenská laktačná poradkyňa z Mamily, aby nám pomohla sa nakopnúť a kojím úspešne až doteraz (synček má 10 mesiacov).

Druhýkrát už budem rodiť na Slovensku; ak neotvoria v Bratislave súkromnú pôrodnicu, tak na Kramároch. Som zvedavá, či sa pomery v našom hlavnom meste priblížia tým v najvýchodnejšej dedine Rakúska. Už by sa pomaly aj mohli.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?