Rodili sme v Rakúsku

Autor: Hana Brňovjaková | 5.4.2011 o 15:02 | (upravené 5.4.2011 o 15:22) Karma článku: 11,44 | Prečítané:  7196x

Keď čítam fóra o pôrodoch v slovenských pôrodniciach a počúvam kamarátky, uvedomujem si, aký na naše pomery alternatívny pôrod sme to vlastne mali. Pritom sme chceli len zopár prirodzených vecí, ktoré ani nestoja veľa peňazí; možno skôr čas, ohľaduplnosť a otvorenú myseľ. Veď je to smiešnosmutné, že už vieme u nás zmeniť človeku tvár či pohlavie, a pôrodníctvo máme síce zrejme odborne slušné, ale z pohľadu rodičiek väčšinou nepohodlné, stresujúce, zastaralé a často zbytočne bolestivé. Snáď sa aj naši pôrodníci naučia týchto pár jemnôstok, keď ich mamičky začnú vyžadovať – ja sa na to pri ďalšom pôrode jednoznačne chystám. Takže takto to bolo:

Zo zoznamu pôrodníc v rádiuse 200km od Bratislavy sme si vybrali Hainburg: moderná Štiavnica je trošku ďaleko a nerobia epidurál; Česi tiež ďaleko, ktovie či by sme stihli; Ružinov, Antolská a Kramáre ani zďaleka neboli ochotní vyjsť v ústrety nášmu pôrodnému plánu (to je také lajstro, na ktoré sa na Slovensku väčšinou s nedôverou fľochne, predtým ako sa vyšmarí do koša, v lepšom prípade sa nad ním zdravotnícky pracovník škodoradostne či pohŕdavo pousmeje). Prezistili sme si tamojšie pomery a začala som chodiť k slovenskému gynekológovi tesne za hranicami, aby som mohla rodiť v nemocnici ako samoplatca.

Pred pôrodom sme si zašli na obhliadku pôrodnice, kde nás privítal primár, povedal o alternatívach, ktoré sú k dispozícii (vrátane pôrodu do vody, ambulantného pôrodu, pôrodu na stoličke) a možnostiach hospitalizácie; potom nás Hebammen (pôrodné babice) previedli priestormi, ktoré boli čisté, príjemné a nikto v nich práve nerodil (Ok, u nás sa rodí veľa, treba to bať do úvahy a tak, ale neverím, že priestor na zlepšenie je taký malý, aké zlé to je.). Boli strašne milé, ľudia sa veľa pýtali (napríklad aj, či si budú môcť zobrať domov placentu a zasadiť na nej v záhrade pre bábätko strom :-)) a nikto na nich neštekal; cítili sme sa tam veľmi dobre.

Deň pred termínom o jednej v noci mi praskla voda a leteli sme do pôrodnice. Hebamme ma vyšetrila a poslala nás aj s mužom do relaxovej izbičky, kde sme boli skoro celý čas pred pôrodom, t.j. asi 15 hodín. Písali sme správy rodine, bavili sa, prechádzali a tak. Kontrakcie mi začali silnieť až okolo 6 ráno; (poľský) lekár, ktorý prišiel do služby, ma opäť vyšetril a čakali sme, kým bolesti zosilnejú a začnem sa otvárať (t.j. žiadne vyvolávačky, nechali prírodu robiť si svoje). Bolesti začínali byť pozvoľna nepríjemné, ale muž ma masíroval ako sme sa naučili na predpôrodnej príprave a do poludnia sme to zvládali dosť spoko. Okolo obeda už som začala zvažovať teplú sprchu (v Relaxraume bola veľká perličková vaňa), ale bola som už otvorená na 4 prsty, čo znamenalo fantastický, oslobodzujúci, milovaný epidurál; stihli mi dať dve dávky a našťastie som sa neprestala otvárať , takže okolo 5 poobede ma previezli na pôrodnú sálu. To už mi epidurál neúčinkoval, takže bolelo dosť a tlačenie bolo ozaj nepríjemné (na poslednú polhodinu mi dali infúziou oxytocín, aby dieťatko rýchlejšie vyšlo; keby som nechcela, nedajú, ale už som chcela), ale bola som našlapaná hormónmi a všetci boli tak strašne nápomocní (Hebamme mi celý čas opakovala, ako super to robím, že som skvelá a že to už o chvíľu bude), že som sa ani nestihla veľmi ľutovať :-). Polohu pri tlačení som riešiť nestihla - chcela som predtým kľačať ale aj ležanie na mňa bolo dosť :-). Lekár usúdil, že hrozí natrhnutie hrádze 3. až 4. stupňa, naviac bábätku slabli ozvy, takže sme sa dohodli, že spraví nástrih (preventívny som nechcela) a v lokálnej anestéze aj strihol, aj zašil, takže nič nebolelo.

Keď sa synček narodil, len ho vreštiaceho trošku utreli, porátali prsty a hneď mi ho dali na hruď, nech sa prvý krát prisaje a poľúbi s maminkou zvonka – žiadne umývanie, meranie a vôbec veci, ktoré sú asi menej dôležité ako tá láska :-). Po asi polhodine (ale neviem presne, možno to bola aj hodina, bola som úplne v nirváne) ho priamo pri nás na sále umyli, zmerali a dali naspäť mame a ocovi, a previezli nás na izbu. Boli sme v nemocnici 3 noci a mali sme izbičku sami traja, to bolo skvelé. Dieťatko nám brali len ráno na polhodinu na umytie, inak sme boli stále spolu; na sestričku bolo možno nonstop zazvoniť.

Jediné negatívum, ktoré sme zaznamenali (samozrejme, okrem dosť vysokej ceny, keďže v Rakúsku nie som poistená, a následného papierovania u nás doma), bolo trochu zanedbané laktačné poradenstvo – sestričky sa síce snažili, ale očividne čerpali skôr z vlastných skúseností ako z odborných poznatkov, lebo nám hovorili každá iné. Neva, lebo doma nás potom navštívila slovenská laktačná poradkyňa z Mamily, aby nám pomohla sa nakopnúť a kojím úspešne až doteraz (synček má 10 mesiacov).

Druhýkrát už budem rodiť na Slovensku; ak neotvoria v Bratislave súkromnú pôrodnicu, tak na Kramároch. Som zvedavá, či sa pomery v našom hlavnom meste priblížia tým v najvýchodnejšej dedine Rakúska. Už by sa pomaly aj mohli.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.


Už ste čítali?